Bolo to tak dávno, že už sa ani nevie, či je to pravda, alebo nie. Žil raz v Šuji ujček Koľada.
Bol to starý a trochu nevrlý deduško, ktorý toho veľa nenarozprával. Len starú drevenú fajku stále bafkal. Ženu už pochoval a deti mal odrastené, do krčmy nechodil bo peňazí nazvyš nemal a tak nemal ani nejakých kamarátov. Zato chodil často po večeroch do dolinky za Riečkou a roľami. Tá bola ešte vtedy hustým borovicovým lesom zarastená a veru sa jej ľudia trochu aj báli.
No ujček Koľada tam chodieval rád. Ľudia čo dlho do noci pracovali na svojich roliach ho tam aj hodiny pozorovali ako iba sedí, dumá a z fajky vypúšťa obláčiky dymu. Ba raz za čas si aj čosi mumlal alebo sa hlasno zasmial. “Zblázil sa” povrávali si ľudia, ba aj iné sa vravelo: “Rozpráva sa s duchmi” alebo aj s lesnými žienkami hútali iní. No nikoho tam nikdy nevideli. Pozrieť sa tam však nešiel nik, buď sa báli, alebo im to bolo ľahostajné. A keď sa ho aj niekto opýtal, inú odpoveď ako: “Čo Ťa do toho.” nedostal.
I prechorel raz starý Koľada a pobral sa na druhý svet. Dolina, po ktorej sa tak často ujček túlal zostala prázdna a smutná. Ktokoľvek sa tam pri práci na poli pozrel, spomenul si na starého Koľadu. A dokonca tam ešte veľa týždňov videli ľudia sedávať na tom istom mieste tri zajace. Každý večer ho chodili čakávať, vyzerali spoza medze ale ujčeka sa nedočkali.
Vtedy ľudia pochopili, že starý Koľada bol dobrý človek, ktorý miloval prírodu a zvieratká. A dolinu, ktorú mal tak rád začali všetci Koľadovou nazývať. Nuž, či to bolo tak, či onak, les v Koľadovej už síce nie je, ale zajace sa tam ešte vždy rady pasú…