Šujanov v minulosti často prezývali žabiarmi. No kým sa pozrieme prečo, uvedieme ešte prezývky ostatných okolitých obcí. Rajčania boli kožkári, Ďurčania havkári, Veľkočerňancov zvali hurtošmi a Frivalďancov prezývali brajnári.
My sme boli žabiari preto, lebo v obci v minulosti bolo zvykom chytať žaby koncom marca, keď vyliezali po zimnom spánku z močarísk. Chytali sa len samčeky, odriezali sa z nich zadné nohy, ktoré sa zlúpili z kože a upravovali sa na viacero spôsobov. Uvedieme dva spôsoby prípravy žabích stehienok:
- mäso sa vykostilo, pokrájalo sa na malé kocky, prudko sa opieklo na bravčovej masti alebo na oleji. Po zmäknutí mäsa sa pridali vajíčka a pokrm sa podávalo s chlebom ako praženica.
- Žabacie nohy sa obalili v strúhanke a opiekli sa na spôsob rezňov. Podávali sa so zemiakmi. Mäso zo žabacích stehienok je veľmi jemné a chutné najmä pre labužníkov. Posledným známym najväčším chytačom žiab bol pán Jozef Uhlárik.
V minulosti občania obce Šuja po nachytaní, predávali žabacie stehienka majetnejším občanom mesta Rajec a to napr.: farskému úradu, lekárnikovi, majiteľovi súkennej fabriky v Rajci a lekárom. Za každý pár žabacích stehienok dostali dvadsať halierov.
V dnešnej dobe sa žaby nechytajú z hľadiska ochrany životného prostredia, pretože niektoré druhy žiab sú zákonom chránené. Prezývka ale prežila až do súčasnosti.